Keď sa povie pracovné vyučovanie, vyplavia sa vo mne rozpačité spomienky na pani učiteľku Hamadovu. Všetci sa jej na škole báli. Bola to nižšia žena s vysokým účesom a povesťou výbušnej povahy, nepríčetného kričania a psychickej lability. Bála som sa jej ako smrti a moji spolužiaci na tom neboli oveľa lepšie. “Učila” chémiu a pracovné vyučovanie.

To prvé mi dokázala natoľko znechutiť, že som ešte na strednej škole považovala fosfor za kov, z ktorého je možné vyrobiť kladivo. Pracovné vyučovanie by ma však bolo bavilo. Stačil by niekto, kto má rád deti. Alebo k nim aspoň necíti úplnú nenávisť. Mám na to síce iba hmlisté spomienky ale v podstate išlo o to, aby sme sa nezranili. Mali sme píliť voľajaký plast na kľúčenku, ale rob to, keď ti cez rameno pozerá časovaná bomba s účesom vybuchnutý fén (deti boli vždy skvelé v pomenovaní vecí tak ako ich reálne vidia) a každú chvíľu na teba kričí, že to buď robíš zle, alebo si takto odrežeš palec..

..ach tie spomienky na základú školu, to nevymyslíš. Nuž, dôležité je, že na rozdiel od chémie, prácu s náradím som si neskôr zamilovala - aj napriek učiteľke. Predminulý rok som si postavila vyklápaciu posteľ a palec som si zatiaľ neodrezala.

Aj dobrodružstvo si užilo pracovné vyučovanie v záhrade, pretože na rozdiel od nepotrebných plastových kľúčeniek, my sme potrebovali postaviť pre sadeničky vyvýšené záhony. K dispozícii bolo niekoľko aktivít - pílenie, natieranie, brúsenie, či zatĺkanie klincov. Všetci museli zabrať a poniektorí si prácu s náradím aj celkom užili..

Autorka fotografií: Eva Palmans

Zatĺkanie klincov - všetci by sme tam mali začať. Vyzerá to jednoduchšie než to v skutočnosti je. Kto nemá čierny palec je frajer!

Dosky treba do hladka obrúsiť - so správnym náradím žiaden problém.

A nakoniec sa mohli záhony plniť zeminou.

Režeme, brúsime, natierame a staviame vyvýšené záhony